Chov a  plemenitba psov v skratke, čo s ním súvisí a čo všetko môže priniesť (I.)

Bol som oslovený vedením klubu CC EU vniesť trochu osvety  do problematiky v chove a plemenitbe psov všeobecne, ale aj s poukázaním na niektoré špecifiká v chove nášho plemena – LLP. Nakoľko táto problematika je pomerne široká, časopriestoru je menej, a vzhľadom na lepšie pochopenie a „strávenie“ napísaného, rozhodol som sa celú tému rozdeliť na niekoľko častí a začať od základu a trošku zo širšieho záberu.

Z rôznych dôvodov sme sa stali majiteľmi jedinca nášho plemena s preukazom pôvodu.

(Plemeno = súbor všetkých jedincov jedného druhu s rovnakými fyzickými i povahovými vlastnosťami. O tom, ako má vyzerať a správať sa typický, ideálny  jedinec daného plemena, hovoría popisuje štandard konkrétneho plemena.)

Doma sa ocitlo šteňa, či už odrastenejší pes. Mesiace a možno roky prešli, prežili sme si s ním radosti i úskalia, šteňa dospelo a my zo všetkých strán počúvame vetu : „Treba ho uchovniť“

(Chovnosť = splnenie všetkých podmienok nariadených predpismi chovateľského klubu, aby šteňa po takto uchovnenom zvierati mohli byť zapísané v plemennej knihe a získať osvedčenie o pôvode).

Napĺňa (alebo aj nie) nás to pocitom hrdosti a tak postupne absolvujeme výstavy, testy vlôh, či pováh, zdravotné skúšky, alebo aj predpísané skúšky z výkonu a na samotnej bonitácii konečne dostane náš pes hodnotenie: „CHOVNÝ“. Týmto verdiktom dostáva náš pes/fena akýsi „sobášny list“, ktorý jemu a hlavne nám otvára cestu do sveta chovateľstva a my začíname uvažovať nad jeho potomstvom. Žiadame, pokiaľ sa chystáme odchovať šteňatá, (samozrejme vopred), o priznanie názvu chránenej chovateľskej stanice (pokiaľ vlastníme len psa a nechystáme sa odchovávať šteňatá ani v budúcnosti, tento akt absolvovať nemusíme). Samotná úvaha nad potomstvom má niekoľko podôb, dôvod by mal však byť len jeden – snaha o kvalitu. Niekto sa do „chovateľských vôd“ hodí „na divoko“ abez uváženia následkov svojho konania, niekto postupuje uvážlivo, zodpovedne a plánovite.

Dovoľte mi na tomto mieste na chvíľu odbočiť: Každý chovateľ raz začínal. Ten, kto začal bez uvažovania, vedomostí, či rád skúsených, ten aj rýchlo skončil a s ním vlastne svoju cestu skončilo aj niekoľko zvierat, ktoré za to nemohli… Iný začal zbierať vedomosti a hlavne uplatňovať informácie či už z genetiky, zootechniky, plemenárskej práce, veteriny a až postupom času sa kvalitou svojich odchovov vypracoval na uznávaného chovateľa. Myslím, že každému však dobre padlo, keď mal možnosť svoje vedomosti, názory, či samotný výber, konzultovať s niekým skúseným a danej problematiky znalým človekom. V príslušnom chovateľskom klube by takým jednoznačne mal byť Poradca chovu. Ako hovorí samotný titul tejto funkcie – Poradca – by mal vedieť predovšetkým poradiť s výberom vhodného partnera, pretože kto iný, ak nie on, by mal disponovať širokým rozsahom vedomostí a dobrou orientáciou v danej problematike? U leopardích psov zvlášť, pretože ich samotný chov prináša niektoré špecifiká, ktorých ignorovanie sa skôr, či neskôr vypomstí plemenu ako celku. Z môjho pohľadu samotného chovateľa, nemusím vždy chápať a rady  poradcu chovu. Je to pochopiteľné. Totiž za kvalitu (či nekvalitu) narodených, alebo umiestnenie šteniat zodpovedám ja ako chovateľ samotný,  za úroveň a smerovanie chovu (smerom hore, alebo neraz aj dolu) je zodpovedný chovateľský klub a jeho predstaviteľ v tomto smere – Poradca chovu. Moje „videnie“ z týchto dôvodov nemusí napĺňať zámery klubu… Na pleciach Poradcu chovu stojí a padá v tomto smere zodpovednosť za smerovanie vývoja plemena. Preto je minimálne potrebné konzultovať s ním naše chovateľské úmysly tak, aby sa nevymykali práve celkovému zámeru chovateľského klubu. Pokiaľ je náš zámer povrchný (modré oči, fliačiky, predaj,…), ešte len na začiatku našej chovateľskej kariéry sme vykročili opačným smerom. Ak  je to poradcovi jedno, podpíše o čo požiadam a tým je to vybavené. Ale len pre tento vrh. Píšem o tom preto, že naše plemeno je vlastne delené do dvoch klubov s rôznym prístupom k zodpovednosti. O tom však inokedy. Vráťme sa späť k danej téme.

Rozhodnutím, že náš pes sa stane rodičom a bude mať potomstvo (a je jedno, či som majiteľ psa, či feny), vstupujeme do krásneho, ale náročného sveta chovateľstva a plemenitby, do sveta, ktorý má svoje výslnie, ale i úskalia, slepé uličky, a niekedy veru aj nezdary. Nikdy nie je istota, že sa im vyhneme úplne, ale práve čerpaním vedomostí a zbieraním skúseností ich môžeme značne obmedziť. Stojí to zato, pretože vždy je produktom tejto našej činnosti živý tvor. Tým, že sa stávame chovateľom, stávame sa chtiac – nechtiac súčasťou prítomnosti, ale i budúcnosti smerovania práve toho nášho plemena. Budú to práve „výsledky našej práce“, ktoré zhodnotia naši nasledovníci. Chov psov neznamená len spojiť dvoch rodičov za účelom produkcie šteniat. Chov psov by mala byť cieľavedomá činnosť všetkých chovateľov združených v klube, lebo len takto môžeme minimálne zachovať (keď už nie zlepšovať) vyhliadky zachovania plemena ako takého. Takže tou prvou a najelementárnejšou vecou ako k tomuto cieľu dospieť, je správny výber rodičovského páru pre samotnú plemenitbu. Venujme mu náležitú pozornosť!

Ďalším takýmto krokom je dôsledná selekcia „vyprodukovaného“ podľa stanovených kritérií klubu. Čím sú jednotlivé kritériá nastavené prísnejšie, tým skôr sa k výsledku dopracujeme. Ale pozor, LLP je stále málopočetné plemeno, bolo by chybou hneď na začiatku postaviť kritériá veľmi prísne, prinieslo by to viac problémov, ako úžitku. Ale skutočne ZÁSADNÉ nedostatky (predovšetkým zdravotné, vlohové a povahové) treba eliminovať i za cenu tohto rizika. Je to cesta, ako sa neskôr dlho a bolestne zbavovať následkov, ak by sme nepostupovali v týchto veciach razantne.

V texte nižšie, budeme používať isté zažité termíny a niekoľko definícií a pojmov, ozrejmime si ich význam

Plemenitba: cieľavedomá a zámerná reprodukcia zvierat zaradených do chovu v rámci daného plemena.

Populácia: je charakterizovaná celou skupinou zvierat rovnakého plemena, ktorá môže zasiahnuť do procesu rozmnožovania. Jej veľkosť musí byť minimálne taká, aby nebolo potrebné použiť úzku príbuzenskú plemenitbu. Populácia sa ďalej môže deliť na jednotlivé subpopulácie.Subpopulácie vytvárajú línie, ktoré sa spravidla rozmnožujú medzi sebou.

Genotyp zdedená genetická výbava potomka po oboch rodičoch, súbor všetkých jeho génov (genóm). Z praktického významu je v  podstate genotyp sám o sebe „neviditeľný“.

Fenotyp: súbor všetkých znakov jedinca. Na rozdiel od genotypu je naopak „viditeľný“, pretože hotvoria morfologické znaky, fyziologické a biochemické funkcie, ale aj chovanie, IQ, povaha. Fenotyp je skrátka to, čo sa na zvierati pozorovať dá. Fenotyp je podmienený genotypom a ďalšími javmi. Pre oba tieto pojmy platí: zvieratá s rovnakým genotypom môžu byť fenotypovo odlišné, napr. kvôli rôznym vplyvom vonkajšieho prostredia. Ale platí to aj opačne : dve fenotypovo rovnaké zvieratá, môžu mať odlišný genotyp (a spravidla ho aj majú).

Aký je teda vlastne spôsob a forma párenia psov? Rozlišujeme niekoľko variant, nie každá ma však v chove psov význam tak, ako ho dnes vnímame achápeme v zmysle riadenej reprodukcie.

1) Voľný výber – je známy z prírody u voľne žijúcich psovitých šeliem. Teoreticky sa pri ňom každé dospelé zviera môže reprodukovať, čím je v podstate zabezpečený prenos svojej genetickej výbavy na potomkov. Konečný efekt tohto výberu znamená zabezpečenie veľmi širokého a nepríbuzného genofondu, a jeho rôzne manifestácie fenotypov navonok, podľa vonkajšieho prostredia toho, ktorého zvieraťa. Faktorov je viacero, a „užitočnosť“ jednotlivých fenotypov, či znakov, alebo vlastností  preverí tá najlepšia selekcia na svete – príroda. V prírode sa totiž uplatní v ďalšom živote len ten znak a funkcia, ktorá znamená zvýšenie šancí na prežitie divo žijúceho zvieraťa. Toto sa dnes o selekcii v chove psov človekom nedá, žiaľ, hovoriť. Dnešná selekcia na exteriérové znaky, pracovné schopnosti, spôsob života, ap. skôr nasvedčuje o mrzačení zvierat. O teoretickej reprodukcii hovoríme preto, preto, že tomu môžu brániť jednak geografické podmienky, ale aj typy sociálneho správania a hierarchie psovitých šeliem, kde  jedince niektorých druhov pri s svorkovej (smečkové – česky) hierarchii bránia rozmnožovaniu mimo alfa páru ostatným členom svorky a pri párovo žijúcich psovitých šelmách sa zase nemusí dostať každému jedincovi adekvátny partner. Bežne praktizovaný voľný výber v reprodukcii psov je buď  u dedinských  túlavých psov, či inak nezabezpečených psov, prípadne u páriov v krajinách Balkánu, blízkeho Východu, v prednej Ázii, či inde na svete. Tu je tento voľný výber riadený zákonmi prírody, pričom slabé, prípadne inak postihnuté jedince sa prakticky k reprodukcii ani nedostanú. Nastúpi tu selekčný tlak prírody, ktorý sa v organizovanom chove nie vždy úspešne snaží nahradiť človek. My však hovoríme o cielenej plemenitbe, preto je tento druh rozmnožovania pre nás na okraji záujmu a nebudeme sa ním zaoberať.

2) Kríženie – o krížení hovoríme vtedy, ak párime vzájomne jedincov dvoch rôznych plemien. Táto forma sa používa buď náhodne (voľný výber ), alebo cielene pri tvorbe nových plemien, či v iných zvláštnych prípadoch. Používa sa však aj v samotnej riadenej plemenitbe za účelom regenerácie pôvodných  plemien, či pri prevodnom krížení, alebo pri tzv. „priliatí krvi“. Sú to však úzko špecifikované zámerné činnosti, s ktorými bežný chovateľ do styku neprichádza, preto aj tieto ponecháme na periférii nášho chovateľského záujmu. Snáď ešte jedna poznámka smerujúca k jednému chovateľskému mýtu : krížence sú zdravšie jedince. Je to pravda len čiastočne. Určite sa prejavuje v prvej generácii heterózny efekt, ktorý vzniká práve skrížením dvoch plemien. Prejavuje sa vyššou odolnosťou, plodnosťou, životaschopnosťou, dobrou imunitou, či inými úžitkovými parametrami, ale tento efekt postupne v ďalších generáciách zaniká. S chorobnosťou u takýchto jedincov je to nie celkom tak, ako sa to prezentuje na verejnosti. Faktom totiž je, že u krížencov vlastne zdravotnú stránku nikto nesleduje, tak, ako v čistokrvnej plemenitbe. Takže chorobnosť, zdravotné defekty, či neraz aj úhyny zvierat v ich dôsledku unikajú našej pozornosti, čím nastáva zdanie menších zdravotných následkov. Štatisticky a prakticky je to však len zdanie.

3) Čistokrvná plemenitba – je plemenitba v rámci jedného plemena. Jej cieľom musí byť dobre premyslený a predovšetkým dlhotrvajúci výber rodičovských párov (selekcia). V praxi to znamená, že chovateľ by sa nemal výlučne zamerať len na kvalitné šteňatá, ale mal by vlastne myslieť o „generáciu dopredu“. Zámerom o všestranné skvalitnenie plemena, by mal byť cieľ pre samotný chovateľský klub, ktorý by mal mať za týmto účelom zvolenú istú stratégiu a o nej by mali byť jednotliví chovatelia informovaní. Ako bolo spomenuté už vyššie, chovateľ je zodpovedný za kvalitu svojich odchovov, za vývoj a smerovanie plemena je však zodpovedný chovateľský klub! Aj z povedzme z krátkodobého vývoja plemena (cca 10 – 15 rokov), je možné usudzovať, či je to smerovanie pozitívne, alebo negatívne, či stratégia klubu je dobrá, alebo nie. Je treba si uvedomiť, že aj v takomto krátkom časovom horizonte (najmä ak sa jedná navyše o málopočetné plemeno) sa dá plemeno pozdvihnúť, ale aj napáchať v ňom nepredstaviteľné škody, ktorých náprava so sebou nesie nejedno radikálne rozhodnutie. Toto všetko je cieľ čistokrvnej plemenitby, cieľ je teda jasný – udržať na istej úrovni (prípadne ju ešte zvýšiť) plemeno, prevádzať ďalšie zušľachťovacie procesy za účelom upevnenia kladných vlastností, či eliminácia nevyhovujúcich znakov, či samotného typu. Čistokrvná plemenitba sa dá rozdeliť na tri hlavné smery :

1. Nepríbuzenská plemenitba – tento pojem vymedzuje už časť záujmu našej chovateľskej činnosti. Pod ňou vlastne rozumieme párenie dvoch chovných jedincov rovnakého plemena, ktorí nemajú do 5 generácie spoločného predka. (Zámerne hovorím práve o chovných jedincoch, pretože párenie jedincov, ktorí väčšinou z objektívnych dôvodov nie sú uchovnení a hoci sú rovnakého plemena, skôr označujeme za množenie. To je v hrubom rozpore práve s etikou  každého slušného chovateľa, preto sa touto formou reprodukcie ani zaoberať bližšie nebudeme, napriek tomu si je potrebné opäť uvedomiť, že práve táto „činnosť“ ovplyvňuje negatívnym smerom a do istej miery aj destabilizuje chov daného plemena v rámci istého územného celku). Hlavnou prednosťou nepríbuzenskej plemenitby je zachovanie celej škály génov v populácii a v ich manifestácii. Toto má vplyv na jednej strane na to, že potomstvo je rôznorodé (odchýlky od štandardu vo viacerých smeroch), genotyp ostáva zachovaný v celej šírke a v celom prejave, nedochádza k úbytku génov (genetickému drivu) a na druhej strane v tom, že jednotlivé vady, choroby, či defekty sa nachádzajú v heterozygótnom stave a tým pádom sú, v prípade výskytu,  ľahšie geneticky eliminovateľné. Ale o tom viac v ďalších častiach.

Na tomto mieste trochu odbočím, keďže sme si povedali, že sa budeme dotýkať predovšetkým plemena catahoula. Je nám známe, že „naše“ plemeno je zaradené ako tzv. NON FCI, čo znamená, že je síce touto medzinárodnou kynologickou organizáciou akceptované, ale zatiaľ neuznané v plnom rozsahu. S procesom akceptácie zo strany FCI je aj jedna z požiadaviek, aby žiadateľská krajina (spravidla krajina pôvodu plemena) preukázala (disponovala) tým, že samotné plemeno má aspoň osem línií do tretej generácie predkov navzájom nepríbuzných. Jedna línia (o líniách si povieme neskôr podrobnejšie) musí mať najmenej 6 fien a2 psov. Pri ôsmych líniách to znamená teda minimálny počet 64 takýchto zvierat (48 fien a 16 psov), čo sa síce nezdá veľa, ale je treba si uvedomiť, že pre novo vznikajúce plemeno so spoločným rodičovským zakladajúcim párom je potrebné niekoľko desaťročí, aby sa požadovaný stav dosiahol. Početne to zahŕňa už skutočne veľmi veľkú populáciu. Je však pre samotného luisianského psa len dobre, že získava obľubu aj v iných štátoch, ako Severnej Ameriky. Prakticky to znamená, že je skôr možné bez straty času dosiahnuť vznik nepríbuzných línií a tým naplnenie tejto podmienky. Navyše, rozšírenie plemena vo viacerých štátoch je znakom, že o  plemeno je záujem a to má určite istú výpovednú hodnotu aj v schvaľovacom procese FCI. Myslím, že aj z tohto aspektu je len pre prospech veci vznik chovateľského klubu s európskou pôsobnosťou, ktorý môže kroky v jednotlivých štátoch vzájomne korigovať a ovplyvňovať tak dianie, ako by sa to žiadnemu chovateľovi v jeho individuálnych snahách nedarilo. Či klub stmelí a nadchne jednotlivých chovateľov pre túto základnú myšlienku„sebestačnosti“, to ukáže až čas a práca každého jedného chovateľa, či člena klubu ochotného spolupracovať. Je možné aj to, že časť majiteľov ostane mimo diania a budú si riešiť svoje individuálne, či súkromné ciele a hájiť svoj piesoček. To už je na uvedomení si každého jedného majiteľa. Každopádne, z dosiahnutých cieľov bude mať osoh každý. To len na okraj a pre lepšie pochopenie toho, ako sa dôležité veci skladajú z jednotlivých čiastkových vecí… Späť však problematike.

Samozrejme, ako všetko v živote, aj nepríbuzenská plemenitba má svoje klady a zápory. Chovateľskou a šľachtiteľskou prácou sa snažíme dosiahnuť vlastne u psov presne ten ideálny status, takého jedinca, ako hovorí o ňom štandard. Nielen u jednotlivých psov, ale aj v plemene z celkového hľadiska. Je pochopiteľné, že tak v komplexe, ako aj v jednotlivých ukazovateľoch (exteriérové znaky, povahové rysy, zdravotné a fyziologické aspekty, atď.,) sa nám práve rozdielnosťou genofondu a Navonok šírkou fenotypových prejavov v nepríbuzenskej plemenitbe, že sa vždy nebude dariť dosiahnuť tento ideál, či sa k nemu často priblížiť. Niekedy sa k nemu síce predsa len podarí priblížiť, ale bude to ojedinelé a skôr len dielo náhody. Nepríbuzenskou plemenitbou budeme vždy v podstate len tápať a spoliehať sa na náhodu. Na druhej strane sa však nepríbuzenskou plemenitbou nemáme veľmi ako dostať do závozu generačného zavlečenia geneticky podmienených chorôb (v prípade výskytu jednoduchá eliminácia), či zdravotných problémov. Nepríbuzenskou plemenitbou nemá ako dôjsť k „mrzačeniu genetického potenciálu plemena“, k tzv. genetickému drivu. Hlavným cieľom nepríbuzenskej plemenitby je teda zachovať v plemene pestrosť a variabilitu genotypu i za cenu celej škály fenotypových prejavov, vrátane tých, ktoré sa vymykajú štandardu, či sú v jeho duchu vnímané ako chyby, či nedostatky. Tu potom musí nutne nastať selekcia zvierat, ktoré sú v duchu štandardu a v zmysle chovateľských cieľov plemena zaradené ako nevyhovujúci predstavitelia. Sami všetci dobre vieme, aká je toto citlivá a osobná vec každého z nás, ktorého zvieraťa sa to dotkne. Ale pri tejto metóde plemenitby žiaľ, inej cesty, ako cesta prísnej selekcie neexistuje. Prináša to však dosť osobnej statočnosti priznať si takúto vec a vieme dobre, že práve toto každý „neustojí“, čo býva dôvodom invektív a nevraživosti. To, že naše zviera tieto podmienky nesplní, ešte neznamená, že nemôže byť zvieraťom nezasluhujúcimi si našu opateru a lásku. Znamená to akurát, že nebude mať (nemalo by mať!) potomstvo, nič viac, nič menej.

1. Príbuzenská plemenitba  (inbreeding) – pod týmto pojmom rozumieme párenie zvierat medzi sebou, pokiaľ sa do 5 generácii (5 generácia je v 4 generačnom preukaze pôvodu vlastne „neviditeľná“) dozadu vyskytuje spoločný predok na strane otca i matky. Pokiaľ sa takýto predok vyskytuje opakovane je len na strane otca, alebo len matky, potom ide o príbuzenskú plemenitbu len na tohto konkrétneho jedinca (otca, alebo matku), samotní potomkovia z tohto spojenia sú pokladaní za nepríbuzných. Dôvodov príbuzenskej plemenitby je niekoľko: buď je to opakovanie krytie na vynikajúceho predka z predchádzajúcich generácií, čím sa vlastne snažíme skoncentrovať jeho kvalitný genotyp, alebo preto, lebo príbuzenská plemenitba je v podstate najobjektívnejším testom, ktorý nám pomôže odhaliť skrytého nositeľa dedičných defektov, či ochorení. Príbuzenská plemenitba zvyšuje pravdepodobnosť vzniku homozygótnych potomkov, čo dáva predpoklad vzniku jedincov v sledovaných znakoch vyrovnanejších ako je to u nepríbuzenskej plemenitby. Na druhej strane, hrozba nárastu homozygótnosti znamená nebezpečenstvo, kedy môže nastaťna dlhú dobu zavlečenie chorôb do populácie, práve skrytými nositeľmi týchto defektov. Zjednodušene povedané – aj tu je príbuzenská plemenitba dobrý sluha, ale zlý pán, aj tu platí, že treba odlíšiť dobré od zlého. Ak ide o zvýšenie homozygótnosti „dobrých znakov a vlastností“ je to v poriadku, ak ale zároveň homozygótnosťou do chovu zanášame dedičné ochorenia a vytvárame tak súčasne skrytých nositeľov týchto ochorení, to už dobre nie je. Ak takýmito ochoreniami znižujeme životaschopnosť, plodnosť, kvalitu života, atď., potom tomuto veľmi škodlivému javu hovoríme inbreedingová depresia. Pokiaľ genotypy rodičov obsahujú dokonca letálne, či semiletálne faktory (nezlučiteľné so životom) potom celé toto konanie smeruje k degenerácii plemena. Problém je, že takýto nositeľ ochorenia, alebo vady, sa môže vyskytovať skryto aj niekoľko generácií a až potom ochorenie prepukne viditeľne. Medzitým už v populácii niekoľko generácií koluje jeho genetický materiál, vrátane nosičstva tohto defektu… Každopádne treba povedať to, že samotná príbuzenská plemenitba choroby ako také nevytvára, ale ich výrazne a rýchlejšie ako je v priemernej populácii bežné, ukazuje.Pri nepríbuznej plemenitbe je tých ochorení väčší počet, ale pri príbuzenskej je tá škála menšia, ale častejšia. Na tomto mieste je ale potrebné povedať aj niekoľko zásadných faktov. Bez príbuzenskej plemenitby sa nezaobišlo a ani v budúcnosti sa nezaobíde žiadna plemenitba, žiadny vývoj hociktorého plemena, žiadne upevňovanie znakov a vlastností, či zušľachťovanie plemena! Príbuzenská plemenitba ovplyvňuje nielen zdravie samotné, ale s rôznym stupňom dedičnosti (heritability) ovplyvňuje aj povahové črty a pracovné schopnosti – napríklad dedičnosť plachosti, či agresivity dosahuje 38 – 60 %! Rovnako je potrebné povedať a mať v podvedomí aj to, že exteriérová kvalita sa nerovná kvalite genetickej! Túto poslednú poznámku dávam do pozornosti práve mnohým súčasným majiteľom luisianských psov, pretože tento trend posledných rokov smeruje práve sem a úzko súvisí práve s „kultom šampióna“, pretože aj o týchto veciach je príbuzenská plemenitba! Na viac pri „tvorbe „ výstavného šampióna“ je jeho vznik u málopočetného plemena veľmi diskutabilný, ak už nemám použiť termín úsmevný, vrátane „kvality“ posudkov našimi rozhodcami…

Pre samotnú príbuzenskú plemenitbu je tiež veľmi podstatný stupeň, či rozsah príbuzenskej plemenitby. Poznáme tri stupne:

– úzka (otec/dcéra; matka/syn; súrodenci v jednom pokolení medzi sebou)

– blízka (synovec/teta; súrodenci v druhom pokolení)

– vzdialená (bratranci, sesternice na prarodičov v 4. generácii).

Pri používaní príbuzenskej plemenitby musí podľa mňa platiť niekoľko zásad:

– úzka a blízka príbuzenská plemenitba by nemala byť žiadnemu chovateľovi povolená! Toto by mala byť parketa pre genetikov, výzkum, prípadne pre inú skupinu odborníkov alebo prípadne na špeciálne povolenie a za špeciálnym účelom.

– blízku príbuzenskú plemenitbu by v ojedinelých a výnimočných prípadoch mohol povoliť len chovateľský klub chovateľovi s príslušným zázemím.

– vzdialenú príbuzenskú plemenitbu by mohol chovateľ vykonať na vlastnú zodpovednosť a s podmienečným súhlasom poradcu chovu (aj keď problematické u málopočetných plemien!)

Keď sme povedali, že pri používaní príbuzenskej plemenitby je dôležitý stupeň príbuzenskej plemenitby, je potrebné povedať aj to, akými metódami ho meriame a aj vyjadrujeme, aby sme poznali všetky úskalia. Možností a metód ako vyjadriť stupeň príbuzenskej plemenitby je niekoľko,  je to napríklad metóda straty predkov ( autor MVDr. Koller, metóda spočíva v tom, že v 4 generačnom PP je 30 predkov, pokiaľ sa niektorý opakuje, príbuznosť stúpa. Princíp je v súčte úbytku nepríbuzných predkov. Táto metóda je viac menej orientačná). Dobrá, rýchla, ale tiež v podstate len orientačná metóda je hodnota heritability v %. Vychádza z percentuálneho podielu krvi predkov u skúmaného psa  (prvá generácia – 2 rodičia s podielom krvi 50%, druhá generácia – 4 starí rodičia s podielom krvi 25%, tretia generácia – 8 prarodičov s podielom krvi 12,5 %,  štvrtá generácia – 16 prapra rodičov s podielom krvi 6,25%, piata generácia – 3,125%, šiesta generácia – 1,56, siedma generácia – 0,78% – atď., hoci ďalej sa príbuznosť už nepočíta, pretože ďalej je jej význam, čo sa týka podielu príbuznosti, už nepodstatný). Ďalej je možné stupeň označovať aj číselne tak, že udáva spoločného predka v generácii na strane otca a druhým číslom na strane matky (príklad : jedinec má spoločného predka na strane otca v 2 a na strane matky v tretej generácii. Stupeň príbuzenskej plemenitby označujeme ako „prechovnenie 2,3“). Zatiaľ najpresnejšou (ale zároveň najkomplikovanejší) metódou je výpočet koeficientu príbuzenskej plemenitby, ktorý vymyslel pán Wright a uviedol ho do života vzorcom:

Fx = Σ(/0,5/ⁿ 1 + ⁿ 2 + 1 / 1 + FA/).

(Viem, je to pre „nematematika“ niečo strašné, ale dobrá správa znie – dnes sa už tento vzorec dá stiahnuť do počítačovej kalkulačky a stačí len dosadzovať predkov…:)  Snáď len na vysvetlenie:

Fx – koeficient príbuzenskej plemenitby 1/x, alebo získaná hodnota x 100 a výsledok je daný v %

FA – hodnota koeficientu príbuzenskej plemenitby (Fx) predka, na ktorého príbuzenskú plemenitbu vedieme

n1 – počet generácií spoločného predka na strane otca

n2 – počet generácií spoločného predka na strane matky

Ak dostaneme povedzme výsledok Fx = 0,031  táto hodnota sa percentuálne rovná hodnote 3,13%, čo napríklad z percentuálneho podielu v krvi (uvedené vyššie), znamená, že príbuzenská plemenitba daného zvieraťa je uskutočnená na spoločného jedného predka v piatej generácii…

Priatelia, viem, že tí ktorí nemajú matematiku v láske, už toho majú plné zuby, tak zase trochu zvoľníme a na záver tejto časti už len pár poznámok – príbuzenská plemenitba ako taká má nesporné prednosti, ale nesie so sebou aj svoje úskalia. Ten, kto nemá naštudované všetky okolnosti, by sa do nej nemal ani púšťať. A ak už, tak určite nie bez konzultácii a odobrení práve s poradcom chovu! Je pochopiteľne možná aj vzájomná kombinácia príbuzenskej a nepríbuzenskej plemenitby, chce to však mať určitý zámer a cieľ. Dá sa previesť príbuzenská plemenitba za účelom vylepšenia, či upevnenia jedného, alebo dvoch konkrétnych znakov (zlepšovanie „na všetko“ je zlepšovanie na nič!) a potom sa vzniknuté potomstvo sa na daný znak selektuje a ďalej pári dve – tri generácie nepríbuzne, kým sa opäť prejde na príbuzenskú plemenitbu. Pochopiteľne, najrozhodujúcejší krok, od ktorého závisí úspech je a bude vždy výber predka, na ktorého sa príbuzenská plemenitba uskutočňuje. Musí to byť zviera mimoriadnych kvalít, s vysokou rodokmeňovou a genetickou hodnotou a predovšetkým preverené po stránke zdravotnej. Vieme dobre, že sotva bude takýmto jedincom 3 ročné zviera. Neraz je to zviera, ktoré preveril až čas a jeho kvality, že je to niekoľko generácií predkov dozadu. Čím je tých generácií dozadu viac, tým je daný predok preverenejší svojimi odchovmi a tým aj klesá riziko takéhoto párenia.

Čo sa týka nášho plemena, je nepochybne zdravotnými problémami zasiahnuté tiež. Práve „nesystémovosť“ a absencia chovateľských cieľov (ak teda pominieme ako primárny cieľ, produkciu atraktívne sfarbených šteniat čím neraz „chovateľská“ snaha  začína i končí). Toto tvrdenie je podopreté nielen so „staronovými“ problémami s kĺbami, hluchotou, merle génom (sám o sebe nie je vadou!), ale v neposlednej miere aj objavovaním sa problémov s očami, kostrou, povahou, či pracovnými schopnosťami. Myslím, že to spôsobujú niektoré neuvážené kroky, ktoré znásobujeme práve príbuzenskou plemenitbou na importované zvieratá (o ktorých predkoch nemáme žiadne informácie), či neuvážené krytia s jedincami so zdravotnými (a neraz zo strany majiteľa s chuťou zatajovanými defektmi), ktoré ešte navyše znásobujeme druhým rodičom s rovnakým postihnutím. Mám (síce len mizivú) nádej, že aspoň trochu si uvedomíme nebezpečenstvo, ktoré naším, často neuváženým konaním do chovu zavlečieme. Chyba sa stane rýchlo, náprava je však neraz veľmi zdĺhavá. Nie je to dobrá správa pre tých, ktorí sa tomuto plemenu chceme venovať chovateľsky dlhšiu dobu… Netreba tieto problémy znásobovať neznalosťou, preto ešte raz zopakujem, aká zásada by v tomto prípade mala platiť – ak nepoznáme, alebo nevieme zvážiť riziká a vidíme len možné prednosti, nechajme príbuzenskú plemenitbu tým, ktorí majú potrebné zázemie. Aj nepríbuzenskou plemenitbou môžeme dosiahnuť zaujímavé výsledky za nepomerne menšieho rizika pre samotné plemeno!

V poslednej dobe rozvíril problematiku v tomto smere rakúsky profesor Dr. Wachtel so svojou prácou Chov psov v roku 2000. Nepochybne má v mnohých veciach a tvrdeniach úplnú pravdu. V niektorých veciach sa s ním ale súhlasiť nedá, prípadne sa s ním dá minimálne polemizovať. Už aj preto, že jednostranné zameranie na daný problém, ešte riešenie neprinieslo. Žiaľ, pre mnohých chovateľov sa stal v tejto veci guru. Obávam sa ale, že títo chovatelia, ak nepoužijú teóriu „strednej zlatej cesty“ a sedliackeho rozumu, sa ešte dlho k výsledkom vo svojom chove nedopracujú. Skôr si myslím, že ich kroky budú viesť na chovateľskej ceste späť. Musím len zopakovať – príbuzenská plemenitba bola, je a aj bude súčasťou šľachtiteľskej práce. Práce, ktorá nesie nielen pozitíva, ale samozrejme,  aj isté riziká. Pre lepšiu predstavivosť možných rizík, čisto teoreticky a pre lepšie pochopenie : Skúsme si predstaviť, že ak genóm psa tvorí približne 20 500 génov (gén = základná jednotka dedičnosti)  pri príbuzenskej plemenitbe s hodnotou povedzme Fx = 6,25%  môžeme zmeniť, alebo ovplyvniť smerom hore, či dole cca 1280 génov! A ak si predstavíme, že teoreticky (nie je to celkom tak), jeden gén = jeden morfologický, či fyziologický, či iný znak, potom možnosť, že môžem zmeníť toľko znakov k dobrému, ale spravidla i k zlému, to už stojí minimálne za opatrnosť (pochopiteľne, nie je to tak doslova a tento príklad nech slúži len pre lepšiu predstavivosť).

Ďalšou metódou plemenitby je líniová plemenitba. Ale o tej až nabudúce.

Pro CC EU napsal MVDr. Zoltán Tatarko