Prvú časť sme ukončili príbuzenskou plemenitbou a sľubom, že si niečo povieme o líniovej plemenitbe. Rád by som túto časť, vzhľadom na jej závažnosť rozobral podrobnejšie a chcel by som sa dotknúť ešte ďalších dvoch pojmov – kontroly dedičnosti a selekcie, pojmov, ktoré dosť úzko súvisia s touto témou.

1. Líniová plemenitba – vzniká ako dynamický proces spontánne v rámci plemena, rovnako aj končí. Čo je líniová plemenitba, ako vzniká, na akom princípe a za akým účelom je vykonávaná, aký má význam, priebeh a ciele? Pohovorme si o tom niečo. V prvom rade treba povedať, že líniová plemenitba má v riadenom chove (a takým riadeným chovom musí byť chov každého málopočetného plemena!) nezastupiteľný význam. Líniová plemenitba je v samotnej podstate vzdialenou príbuzenskou plemenitbou, ktorá pri správnom vedení smeruje pomerne rýchlo k žiadaným výsledkom a v podstate nesie so sebou oveľa menej rizík, ako klasická príbuzenská plemenitba. Podstatou a princípom tohto druhu plemenitby je vytvorenie jednej línie predkov po vynikajúcom spoločnom predkovi – plemenníkovi, ktorý má buď vynikajúci genotyp, či podľa kontroly dedičnosti zdravia je veľmi perspektívnym, a to počas niekoľkých, po sebe idúcich generáciách. Plemenníka nikdy dopredu neurčuje človek, určí ho príroda, čas a chov samotný tým, že po sebe zanecháva nadpriemerne kvalitné potomstvo s charakteristickými znakmi, či vlastnosťami. Takýto plemenník paradoxne nemusí byť vôbec výstavným multi šampiónom, nemusí dokonca podávať nadpriemerné pracovné výkony – to, čo jedine „musí“, je byť zdravý a dávať po sebe po všetkých stránkach potomstvo, ktoré je nad priemer úrovne daného plemena. Pokiaľ takýto jedinec (pes, ale aj fena) dali za svoj život aspoň jedného takéhoto potomka, potom o nich môžeme smelo tvrdiť, že sú zlepšovateľmi plemena.  Tak, ako línia spontánne vznikne, tak  isto môže spontánne zaniknúť v prípade, že je neproduktívna a neperspektívna. Línie sa medzi sebou líšia práve odlišnosťami v kombinácií istých alel (Alelický pár – konkrétna forma génu v diploidnej bunke organizmu), pričom každá z kombinácií je charakteristická práve istými výraznými znakmi, či vlastnosťami. Pochopiteľne, že kladnými a žiadúcimi! Možno si položíte otázku, ako je možné, že v jednom plemene sa niečo podobné môže objaviť? Vysvetlenie je celkom prosté – psi, v rámci jedného plemena vytvárajú subpopulácie. Tie sú od seba navzájom oddelené napr. geograficky  (kontinentmi, či štátmi : inak sa prispôsobujú danej klíme leopardi chovaní napr. vo Fínsku a inak v Španielsku), či pracovným využitím (na iné účely sa používa leopard v USA, na iné v Čechách), poprípade sa chovateľský záujem sústredí na istý konkrétny znak, či vlastnosť, ktorá sa vyzdvihuje, prešľachťuje, až sa upevní do charakteristickej podoby. Toto niekde môže dôjsť až do extrému takého typu, že vznikne nové plemeno (napr. anglický, verzus americký kokeršpaniel).  

Líniová plemenitba má, pochopiteľne svoje zákonitosti a postupnosti, ktoré je v priebehu jej tvorby a využívania potrebné dodržiavať.  Skôr, než si povieme niečo o jej priebehu, dovoľte objasniť dva termíny,

ktoré sa v texte vyskytnú :

Genealogická línia – zahrňuje všetkých samčích potomkov od zakladateľa línie, cez jeho priamych potomkov až k poslednému samčiemu potomkovi v súčasnosti, ktorý je použitý v reprodukcii. V línii matky je jej obdobou rodina.

Chovná línia –  je nasledovníkom genealogickej línie a hovoríme o nej vtedy, ak potomstvo už tieto znaky a vlastnosti vykazuje stabilne.

 Časový priebeh líniovej plemenitby zahŕňa v podstate 3 hlavné činnosti, ktoré na seba voľne nadväzujú :

1., Vytvárajú sa vzájomne nepríbuzné genealogické línie na vynikajúceho plemenníka za uplatňovania vzdialenej príbuzenskej plemenitby tak, aby index príbuznosti Fx bol zhodný, alebo menší ako 3,12%. Na krytie vyberáme len psov z tej línie, do ktorej patril ich otec, pričom dodržiavame spomínanú zásadu 3 – 4 (v ojedinelých a žiadúcich prípadoch i dvoch) tzv.„prázdnych generácií“. Feny vyberáme podľa toho, do ktorej línie patril ich otec, pričom spoločný predok tej línie, do ktorej bola fena zaradená by sa mal u otca i u matky objaviť v 3 generácii. Kvôli rozširovaniu variability, by každá fena mala byť pri ďalšom krytí krytá iným psom, ale z rovnakej línie! Na začiatku tohto prvého časového úseku je bežné, že sa využijú aj nepríbuzné matky kvôli udržaniu línie, ale s takými znakmi a vlastnosťami, ktoré sú danej línii najviac podobné. Takto sa prispeje k udržaniu línie a jej obohatenie o doplnené nové znaky. Viem, po prečítaní to znie náročne na pochopenie – ale ponúka sa pomôcka : nakresliť si konkrétny prípad na papier kvôli lepšiemu pochopeniu. Vyvstáva otázka, ako postupovať pri hodnotení narodených šteniat v tejto fáze? Odpoveď je jednoduchá – sme na začiatku šľachtenia a v tomto prípade prevádzame len negatívnu selekciu, teda zvieratá, ktoré nespĺňajú základné požiadavky na účel šľachtenia (a samozrejme tie, kde sa vyskytnú zlé zdravotné výsledky), do ďalšej reprodukcie nezaraďujeme.

2.,  Prestup do druhej etapy je postupný, keď z genealogickej línie vytvárame chovnú líniu, t.j takú, v ktorej potomstvo požadované znaky a vlastnosti už vykazuje stabilne. Môže sa stať, že medzi predkami niektorého psa sa ešte v tejto fáze nájdu psi nezaradení do žiadnej línie. V takom prípade je potrebné dosiahnuť stav, aby v tretej a neskôr vo štvrtej generácii predkov patrili všetci predkovia do rovnakej línie. Môže nastať i situácia, opačná, teda na nakrytie feny v danej línii nevieme nájsť vhodného psa. V takom prípade je lepšie použiť psa nezaradeného do žiadnej línie, ako psa z inej línie (v tom prípade sme zaviedli túto vetvu do slepej uličky a danú líniu prerušili). Po nezaradenom psovi je popri tom možné s úspechom používať jeho dcéry v línii ich matky. Ako sme si povedali vyššie, znaky a vlastnosti sú už ustálené. To znamená, že selekcia vyproduko-vaných zvierat sa mení z negatívnej na pozitívnu, prevádzame  výber na konkrétny znak, či vlastnosť.  Ale je potrebné dodať aj to, že túto pozitívnu selekciu si môžeme dovoliť začať až vtedy, keď daná línia vykazuje už vyššiu početnosť, v opačnom prípade vyradením (nezaradením) zvierat podľa prísnejších kritérií môžeme ohroziť početnosť reprodukcie schopných zvierat v danej línii. V každom z týchto časových pásiem je však potrebné neustále vyhodnocovať kontrolu dedičnosti a zdravia a hodnotenie celkového stavu danej línie. Toto je potrebné neustále nielen zdôrazňovať, ale predovšetkým vyhodnocovať!

Na malú chvíľku na tomto mieste odbočím a pripomeniem pár slovami to, čo už bolo naznačené v prvej časti. Nie každý chovateľ má možnosti, vedomosti a záujem konať v prospech plemena. Možno aj nie preto, žeby nechcel, ale preto, že jednoducho do danej „problematiky“ nevidí. Ja som tu načrtol skutočne len malú časť plemenárskej práce pri zušľachťovaní daného (hoci i nášho) plemena. Sami dobre vidíte, že situácia pri šľachtení je zložitá záležitosť. Čím viac chovateľov si dokáže uvedomiť komplikovanosť situácie, musí zároveň pochopiť, že hájením si vlastných záujmov na úkor záujmov plemena, nepomáha napredovať tomu, čo para-doxne proklamuje ako lásku k plemenu. Chovateľský klub by zároveň prostredníctvom svojej chovateľskej skupiny, prostredníctvom poradcu chovu cez samotných chovateľov mal prenášať svoje chovateľské zámery, plány a prostredníctvom nich aj chovateľské ciele do budúcna, určovať smer a napredovanie. Je pochopiteľné, že čím viac budú samotní chovatelia o týchto plánoch vedieť, budú na ich tvorbe spolupracovať, čím viac sa ich s nimi stotožnia a bude participovať, tým skôr sa podarí napredovať. Žiaľ, situácia je „dvojklubová“, požiadavky a nároky na zvieratá sú v oboch kluboch rôzne, preto aj práca bude dlhšiu dobu škrípať. Myslím ale, že v krátkom časovom horizonte (predpokladám dve generácie psov) bude práve z VÝSLEDKOV samotných zvierat jasné, kto na čom chová a ako kam  napreduje. Niekedy napreduje skutočne a niekedy žiaľ, dozadu. Žiadne spory a nevraživosť nepomôžu práve zvieratám. Je to na škodu veci samotnej, stráca sa čas, a veľa zvierat na to doplatí. Škoda…

1. Prekonaním druhej fázy vstupujeme do poslednej fázy líniovej plemenitby, kedy vlastne by sme mali už zbierať ovocie z tejto časovo náročnej činnosti. Samozrejme za predpokladu, že sme postupovali uvážlivo a systematicky. Prechádzame do fázy, kedy už zabezpečujeme vzájomnú kombinovateľnosť znakov a vlastností jednotlivých línií navzájom, čím dochádza prakticky k vzájomnému zušľachťovaniu línií. Nepríbuznosť línií je už tak široká, že vlastne túto fázu môžeme s pokojným svedomím nazvať medzi-líniovou zušľachťovacou plemenárskou prácou. Dochádza k vyrovnanosti plemena ako celku, nastáva akýsi „rozrod“ plemena ako takého. So všetkými pozitívami a negatívami a s úlohou ďalej v tomto smere pracovať.

Pochopiteľne, problematika je skutočne široká a myslím, že na jej pochopenie aspoň v hrubých rysoch by to mohlo postačovať. Tým, ktorí sa chcú v tejto problematike orientovať lepšie, doporučujem jedno –  literatúry samotnej, ale aj informácii na internete je dnes veľa. Chovateľ by mal k chovu pristupovať až vtedy, keď má aspoň teoretické základy z genetiky a zootechniky, vtedy, keď teóriu, ktorú má naštudovanú môže konfrontovať v samotnej praxi a keď má možnosť sa o niekoho oprieť a poradiť sa. Hľadať informá-cie až vtedy, keď už sú šteňatá „na svete“ je rovnako nezodpovedné, ako si kúpiť šteňa leopardieho psa a „riešiť“ jeho občasné svojrázne správanie vtedy, keď je neraz už neskoro. Žiaľ, realita nás často presviedča, že ani jedno a ani druhé nie je v dnešnom „leoparďom“ svete výnimkou, pričom ľudská nevedomosť a nepoučiteľnosť je v dnes skôr pravidlom. Len na dokreslenie tejto myšlienky jeden z inzerátov poslednej doby : Kúpim čisto čierne šteňa catahouly s modrými očami… Bolo by to úsmevné, keby to neodrážalo tragiku. Pritom som presvedčený, že viacerí chovatelia sa nad tým nezamysleli ako nad nezmyslom, ako skôr nad tým, ako danému záujemcovi vyhovieť a inkasovať…

V samotnom texte vyplynuli ešte dva pojmy : kontrola dedičnosti a selekcia. Pohovorme pár vetami o týchto dvoch, v chove psov, veľmi dôležitých pojmoch.

Kontrola dedičnosti, či kontrola dedičnosti zdravia je pojem, ktorý je známy u úžitkových zvierat. Tam sú na túto činnosť vytvorené špecializované pracoviská, plemenárske podniky. V chove psov ide o modifikovanú, ale trochu odlišnú činnosť. Kontrolou dedičnosti u psov vykonávame vlastne na základe zberu údajov sa pokúšame o odhad kvality genotypu daného jedinca o stanovenie jeho plemennej hodnoty. V chove psov by ju mal vykonávať chovateľský klub daného plemena zbieraním všetkých potrebných údajov, ich sumárom a vydávaním prehľadov. Pri kontrole dedičnosti nevenujeme pozornosť len tým najlepším jedincom. Veľkú výpovednú hodnotu majú naopak jedince vadné. K zberu údajov by mali slúžiť kontroly vrhov, zvody mladých, testy vlôh, pováh, či pracovných schopností, bonitácie, hodnotenia odchovov, zdravotné testy, ap. Všetky materiály je potrebné vyhodnocovať objektívna a sumarizovať. Tak dostávame reálny obraz o súčasnom stave plemena, podľa ktorého spracúvame kritériá hodnotenia stavu a z ktorého vieme určiť ciele a smerovanie ďalšieho chovu. Podľa výsledkov vieme nastaviť priority ako ďalej, čoho sa vyvarovať a čo podporovať.  Kontrolou dedičnosti by sme v rámci plemena mali vyhodnocovať nielen v reprodukcii zaradené zvieratá ako zlepšovateľov, ale aj zhoršovateľov, a to nielen v súvislosti s rodičmi, ale aj vo vzťahu súrodeneckom.  V kontrole dedičnosti zdravia sa sústrediť na zdravotnú stránku v chove psov. Nevšímať si pritom len zdravie fyzické, ale rovnako aj duševné (mentálne) zdravie, či správanie v závislosti od typu nervovej sústavy. V žiadnom prípade by sa v zmysle príbuzenskej plemenitby nemal použiť jedinec, ktorý takouto kontrolou dedičnosti neprešiel. Opäť stará pesnička – je možné, aby tieto informácie vlastnil ktorýkoľvek radový člen? Už nám je ako tak jasné, prečo a za akým účelom by mali fungovať jednotlivé chovateľské komisie chovateľských klubov?

Selekcia (spolu s výberom) je jedna z najzákladnejších metód, ako zo stanoveného súboru zvierat odde- liť zvieratá s požadovanými znakmi a vlastnosťami od tých druhých. Selekcia ako taká je prírodná (podľa prírodných zákonov o zachovaní jednotlivca a druhu) a umelá, uskutočňovaná človekom. Pochopiteľne, podľa zamerania ,môže byť negatívna ( nevhodné zvieratá vyraďujeme), alebo pozitívna (podporujeme a uprednostňujeme požadované typy). Selekcia v chove psov by mala byť uskutočňovaná tromi smermi : na zdravie, na povahu a na exteriér.  Zdravie je prvoradé a malo by byť hlavným ukazovateľom, druhým takým podstatným ukazovateľom by mala byť povaha (typ vyššej nervovej činnosti) a pracovné schopnosti ak bolo plemeno vyšľachtené za týmto účelom. Až posledné by malo byť kritérium exteriérové, toto by malo byť posudzované v súlade s funkčnosťou zvieraťa. Veľmi dôležité je aj tu určiť kritériá, ktoré sú pre dané plemeno charakteristické a podľa týchto kritérií objektívne zaraďovať zvieratá do reprodukcie. 

Vážení priatelia. Dospeli sme až na záver základov plemenárskej práce v chove psov. Máme aspoň nepatrné a chatrné základné vedomosti, ako postupovať. Možno ale práve teraz v našej mysli vyvstala otázka, ako je to vlastne s reprodukciou a dedičnosťou, aký je mechanizmus, že jeden pes zdedí fliačiky a modré očká a druhý nie, ba naopak… Nuž, myslím, že čo sa týka metód reprodukcie, ste nielen teoreticky, ale hlavne prakticky nabití dokonale, takže tieto pasáže radšej vypustíme… V tretej a poslednej časti si niečo povieme o základoch dedičnosti a niečo málo spomenieme aj o spôsoboch, ako sa to deje. Zatiaľ rozmýšľajte o napísanom a regenerujte.    

Pro CC EU napsal MVDr. Zoltán Tatarko